Energetické telo

Kompas poslúcha neviditeľné pole a vždy ukazuje na sever. Takto stelesňuje najzreteľnejší príklad existencie energetických polí. Bytie nie je ničím iným, než zložitou vibráciou a stelesnením informácií v hmote. Celé univerzum pulzuje a všetko existujúce vytvára vibráciu na svojej vlastnej frekvencii. Je to jeden zo základných princípov univerza. Kvantová fyzika prijíma za jednoznačnú skutočnosť, že hmota nie je ničím iným, než vibráciou. Ak pokračujeme v skúmaní, zistíme, že najmenšie častice pozostávajú z ešte menších častíc a tie pozostávajú z vĺn. Atómové jadrá sú neustále obklopené vlnami.

Všetko je vo večnom pohybe a neustálej vibrácii. Nie náhodou povedal Budha: „Čo je viditeľné, to nemá formu. Formu má to, čo je neviditeľné.“

To, čo sa v tomto vyhlásení považovalo za rozporuplné, už dnešná moderná veda považuje za pravdivé. Očami môžeme vidieť predmety, ale nie vibrácie. Viditeľné aspekty všetkých vecí určuje ich energetický vzor.

Každý už určite zažil, že niekto vstúpil do miestnosti a zmenil sa vzduch. Keď príde utrápený človek, tak miestnosť ovládne pochmúrna, chladná nálada. Atmosféra v miestnosti sa zmení preto, lebo vibráciou je aj sám človek. Každý z nás má schopnosti vyžarovať a vnímať, ktoré nám umožňujú vnímať vibrácie iných. Kto je láskyplný, toho obklopujú láskyplné vibrácie a tie vyžaruje aj von. Kto je zlomyseľný, ten vyžaruje pre ostatných odpudzujúce vibrácie. Keď sa ľudia snažia o dobro, napríklad sa o seba starajú, venujú pozornosť svojmu vzhľadu, tancujú, či pokojne debatujú, tak vytvárajú vibrácie plné radosti a šťastia a tým odháňajú zatuchnuté, zlé vibrácie.

Ľudské ucho vníma frekvencie od 15 do 20 tisíc Hz. Infrazvuky, ultrazvuky a vyššie zvuky už nie je schopné vnímať.

Myšlienky a pocity sú pre ľudské oko neviditeľné, no predsa nadobúdajú vnímateľnú formu. Keď sú naše vlny, energetické polia dokonalé, sme zdraví. Keď sme prirodzení, aj naše vyžarovanie je harmonické.

Warren J. Hamerman zmeral frekvenciu organickej hmoty ľudského tela. Ľudské telo generuje takú frekvenciu, zvuk, ktorý zodpovedá tónu o 42 oktáv vyššie, než stredné c klavíra. Každý človek v sebe nosí jedno malé univerzum, ktoré so vzájomne sa prekrývajúcimi frekvenciami vytvára symfóniu kozmických rozmerov. Je dôležité spoznať jav rezonancie! Takto rezonuje aj ladička. Elegantnou matematickou rovnicou možno do veľkej miery zachytiť realitu.

Matematika nie je ničím iným, než množstevným určením fyzikálnych zákonov

V minulosti fyzici poznali zákony svojej doby, ktoré považovali za večné a nepripadalo do úvahy ich prehodnotenie vo svetle nových poznatkov.

Galileo Galilei (1564-1642) sa už zaoberal relativitou pohybujúcich sa systémov a v súvislosti so vzťažnou sústavou už načrtol niečo podobné, ako neskôr Maxwell. Vedel, že všetky vedecké úsudky vyplývajú z fyzikálnych pozorovaní. Železné piliny vykreslia medzi dvoma magnetickými pólmi jednoznačný vzor. Je to viditeľný obraz magnetického poľa (Ak umiestnime v priestore na listoch papiera v rôznej výške železné piliny, otvorí sa nám ešte zvláštnejší pohľad).

Veda žiaľ ľahko dokázala zavrhnúť také pojmy, ktoré nevedela zviditeľniť, ako napríklad éter. Éterom sa nazýva neviditeľné prostredie, v ktorom vo vesmíre cestuje svetlo.

Škótsky fyzik James Clerk Maxwell (1831-1879) prvýkrát použil pojem silové pole (pole alebo priestor). Maxwell bol vlastne predchodcom Einsteinových teórií o silových poliach. Heinrich Hertz (1857-1894) bol zakladateľom teórií o transformáciách.

Teória relativity Alberta Einsteina (1905), neskôr Brownova kinetická teória a kvantová teória svetla o molekulárnych dimenziách zmenili pohľad na pohyb, priestor a čas. Čas a priestor sa spojili do časopriestoru. Len jedna vec je absolútna, a tou je rýchlosť svetla.

„Aj vtedy som rád, keď sa moji kolegovia zaoberajú mojou teóriou a robia to v nádeji, že sa im ju možno podarí vyvrátiť“ povedal Albert Einstein. Napríklad pasažier mimoriadne rýchlej kozmickej lode starne pomalšie, než jeho dvojča na zemi. Keď sa rýchlosť nejakého telesa približuje k rýchlosti svetla, čas sa pre toto teleso spomalí. Ak by niekto prekročil rýchlosť svetla, dostal by sa do minulosti. To však podľa teórie relativity nie je možné. Priestor a čas nie sú pevné, ale tvárne. Čas je absolútny! – to bolo posvätnou a nespochybniteľnou doktrínou fyziky. Einstein však ukázal, že to nie je pravda. Jedinou konštantou je rýchlosť svetla. Všetko ostatné sa prispôsobuje tejto univerzálnej konštante: tak priestor ako aj čas.

Maxwell veril v teóriu éteru, ktorá pochádzala ešte od starých Grékov. Podľa nej je každý priestor tri- alebo štyrikrát nasýtený éterom. Svetlo alebo iné žiariace častice potrebujú pre svoj pohyb nejaký priestor. Takýto priestor ešte nikto nevidel, ani nedetekoval a napriek tomu musí existovať.

Ildikó Kovács – Magyar a András Kovács - Magyar

Čas v kvantovej fyzike

Čas nemôže byť určený dokonale, ale je v neoddeliteľnom vzťahu s rýchlosťou vysielaného signálu. Čas ani priestor nie sú konštantné, konštantná je len rýchlosť svetla. Teória relativity platí vo svete, kde neexistujú pevné objekty. Pre hmotné telesá a pre prípady gravitácie je potrebné vytvoriť inú teóriu.

Isaac Newton vytvoril pred tristo rokmi gravitačnú teóriu, ktorá je platná len tam, kde je rýchlosť oveľa nižšia než rýchlosť svetla, takže ju dodnes používame v pozemských podmienkach nášho každodenného pohybu. Budúcnosť možno otvorí vedcom nové perspektívy, ak preskúmajú, že existuje aj rýchlejšia skutočnosť než rýchlosť svetla, ktorá nie je ničím iným, než myšlienkou.

Keď sa rýchlosť približuje k rýchlosti svetla, čas sa stáva relatívnym. Ani zákonitosti pohybu objektov nefungujú podľa starých poučiek. Keď človek padá voľným pádom, necíti svoju vlastnú hmotnosť. Všeobecná teória relativity zahŕňa aj gravitáciu.

Týmto sa Albert Einstein stal revolučným priekopníkom teórií, ktoré fyzici vypracovali o univerze. Vypracoval dve vzťažné sústavy: jedna sa pripája ku gravitačnému priestoru v kľude; druhá je vyrovnane sa zrýchľujúca sústava bez silového poľa.

Princíp ekvivalencie vyplýva z novej gravitačnej teórie. Frekvencia svetelných lúčov vyžarujúcich z hmotných telies sa znižuje a preto sa posúva smerom k červenej časti spektra.

Lorentzova transformácia (Hendrik Antoon Lorentz, holandský fyzik) a systém časopriestoru Hermanna Minkowského v matematike pribaľuje k trom vektorom priestoru aj štvrtý vektor času. Časopriestor má takto štyri zložky. Pevné telesá vplývajú nielen na iné pevné telesá, ale aj na svetlo. Ako na teleso veľkej hmotnosti prechádzajúce vesmírom vplýva druhé teleso veľkej hmotnosti, takisto pôsobí aj na svetlo. Teda gravitácia pôsobí na svetlo. Keď svetlo prechádza gravitačným poľom, energia a frekvencia svetelného lúča sa znižuje, pričom sa jeho vlnová dĺžka predlžuje!

Prenikavú silu Fourierových vzorcov, funkcií a zistení využíva súčasná kvantová fyzika a takmer všetky odvetvia elektroniky.

János Bolyai: „Z ničoho som vytvoril nový, iný svet“      

Zákony euklidovskej geometrie neplatia v rovnomerne rotujúcich systémoch. Trinásťdielna kniha Jánosa Bolyaiho o prvkoch pojednávala o matematike rovín podľa poznatkov doby. Táto teória sa vo svete zachovala po dlhú dobu.

Babylončania sú považovaní za odborníkov na rovinnú geometriu. V pozadí sa však vynára rad nezodpovedaných otázok. Je dobre známe, že Mayovia i Babylončania počítali planéty nie smerom od slnka, ale od najvzdialenejšej planéty v slnečnej sústave smerom k slnku. Teda, už dávnejšie mali značné kozmologické znalosti. Dnes už aj vedci pripúšťajú, že Alexandrijskú knižnicu vtedajší ľudia zapálili zámerne, aby zničili dávnejšie dôkazy.

Vari starovekí ľudia naozaj rozmýšľali v rovine alebo nás len tak učili? Jedno je však isté, traja muži zmenili dovtedajšiu geometriu. Maďar János Bolyai (1802-1860), Nemec Carl Friedrich Gauss (1777-1855) a Rus Nikolaj Ivanovič Lobačevskij (1793-1856) svojimi zásadami nepriameho dokazovania otvorili novú éru matematiky.

Dokázali napríklad, že existujú také priestory, kde súčet vnútorných uhlov trojuholníka je väčší ako dva pravé uhly (t.j. viac ako 180 stupňov). To už nie je euklidovská geometria, ale konzistentný a matematicky platný systém. Tieto systémy sú také, akoby sa vzťahovali na iné svety. Euklidova piata axióma, ktorá šokovala celé generácie matematikov, považovala za samozrejmosť, že Zem je plochá.

V takomto svete sú priamky naozaj rovné a ťahajú sa do nekonečna bez najmenšieho odklonenia. Keď si ale napríklad predstavíme trojuholník na zemeguli, ktorého jeden vrchol sa nachádza na severnom póle a ďalšie dva sú na rovníku, potom súčet vnútorných uhlov trojuholníka je vždy väčší ako dva pravé uhly.

Priamky sú voči rovníku kolmé, plus k tomu treba pridať uhol zvieraný dvoma poludníkmi. Takto získame tretí uhol, ktorý po pridaní k dvom 90⁰ už dáva viac ako 180⁰. 21-ročný Bolyai v roku 1823 prišiel na to, že Euklidova piata axióma platí len v rovine a nie v zakrivených priestoroch a tým položil nové základy modernej priestorovej geometrie.

Táto nová geometria bola bez rozporov a prekážok. Tí, ktorí sa aj po tomto objave pridržiavali myslenia platného pre euklidovské rovinné útvary, zároveň dosiahli aj to, že sa vylúčilo rozšírenie ľudského myslenia v perspektívach. Takto bola ľudská myseľ uzavretá do otroctva dimenzií.

Teraz si pozrime pokus týkajúci sa hraničných prípadov nášho rozmýšľania v rovine, presnejšie jeho obmedzenosti.

Príklad: Spojte prosím deväť bodov na obrázku štyrmi rovnými čiarami tak, aby ste nezdvihli z papiera pero. (Riešenie si prosím prečítajte, až po niekoľkých pokusoch!)

Riešenie je nasledovné: 3 – 5 – 7 – 4 – 1, pokračujeme od 1. bodu smerom nahor a opustíme vnútorný štvorec, prejdeme k hranici vonkajšieho štvorca a odtiaľ sa vrátime k 2 – 6. Tu opäť opustíme vnútorný štvorec, prejdeme k hranici vonkajšieho štvorca a vodorovnou čiarou sa vrátime cez 9 – 8 k číslu 7. Spojili sme body štyrmi rovnými čiarami, navyše bez toho, aby sme zdvihli pero.

Tento príklad ukazuje, čo to znamená, keď našu myseľ obmedzíme hranicami. V našom príklade je riešenie možné len za hranicou deviatich bodov, teda vtedy, keď opustíme vnútorný štvorec.

Veľká časť dnešných školákov vyrastá na euklidovskej geometrii. Rozmýšľajú v rovine, možno povedať jednorovinne, pretože sa to tak naučili (To, že v rovinnej geometrii Euklidova a Tálesova teória samozrejme obstoja, je už iná vec).

Rozmýšľanie len v rovine však môže byť osudné. Ak ľudia vidia, pohybujú sa a rozmýšľajú vždy len v rovine, zaseknú sa v dvoch dimenziách bytia. Tých, ktorí sa snažia rozmýšľať vo viacerých rovinách, však niekedy čakajú vážne skúšky. Vysokoškolsky vzdelaní ľudia často žijú v jednorozmernom vedomí, so zaslepeným pohľadom na svet.

Viditeľná realita je závislá od určitej vlnovej dĺžky (spektra) svetla. Aj počuteľná realita je len zlomkom zvukov okolo nás. Neviditeľná aj nepočuteľná realita má vlnovú povahu. Funguje na základe podobných pravidiel ako vnímateľná realita, len sa nachádza v inom frekvenčnom rozsahu. Našou bytosťou prenikajú aj tieto energetické polia, avšak s týmito priestormi sme schopní komunikovať len našimi poľami vyššej úrovne. Nedostatkom dnešného vzdelávania je, že dimenzionálne rozmýšľanie jednotlivca obmedzuje modelom euklidovskej rovinnej matematiky.

János Bolyai ako 21-ročný napísal svojmu otcovi:

„Z ničoho som vytvoril nový, iný svet“

Gauss aj Lobačevskij dospeli k podobným úsudkom.

Ľavá obrázka: János Bolyai (1802-1860), matematik

Pravá obrázka: V zakrivených priestoroch súčet uhlov trojuholníka nie je 180 stupňov

Ich geometria sa nazýva neeuklidovskou geometriou. Ako už bolo spomenuté vyššie, v zakrivených priestoroch súčet uhlov trojuholníka nie je 180 stupňov. Tu ani pomer obvodu a priemeru kruhu nie je π. Obvod kruhu sa v dôsledku otáčania musí pod vplyvom odstredivej sily stiahnuť.